Povinná výbava - Autoškola Stromček

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka

Povinná výbava

Zaujímavosti

Povinná výbava: Čo v skutočnosti hovorí Viedenský dohovor

Okolo povinnej výbavy v zahraničí a jej uznávaní jednotlivými štátmi neustále vládne veľa nejasností, najmä v súvislosti s Viedenským dohovorom. Zisťovali sme, čo je pravda a čo mýtus.

Mnohí vodiči sa pred cestou do zahraničia zamýšľajú aj nad povinnou výbavou. Predovšetkým sa zaoberajú otázkou, či im stačí povinná výbava podľa našej legislatívy alebo si ju musia doplniť o položky, ktoré požaduje iný štát.

Nanešťastie na internete sú informácie chaotické, neúplné a často nesprávne. Najmä vtedy, keď sa bezhlavo odvolávajú na Viedenský dohovor o cestnej premávke z roku 1968 bez toho, aby si ho vôbec niekto preštudoval. My sme si tú námahu dali a dokument podrobili právnej analýze.
Čo hovoria právnici

Oslovili sme preto advokátsku kanceláriu Maple & Fish so žiadosťou o analýzu. Podľa právničky Lenky Jurčagovej technické požiadavky stanovuje príloha č. 5 Viedenského dohovoru. „Viedenský dohovor v skutočnosti jednotlivým členským štátom vo vzťahu k motorovým vozidlám a prívesom, ktoré evidujú, umožňuje prijať vnútroštátne predpisy, ktoré doplňujú alebo sprísňujú podmienky stanovené v tejto prílohe,” upozorňuje právnička.

Všetky vozidlá v medzinárodnej doprave síce musia spĺňať technické požiadavky v krajine registrácie, Viedenský dohovor však neupravuje povinnú výbavu. Rozhodujúce je teda to, či povinná výbava je súčasťou požiadaviek na technickú spôsobilosť vozidla. „Podľa nášho názoru povinná výbava nie je súčasťou technických požiadaviek, a preto sa na ňu nevzťahuje Viedenský dohovor, ale je v kompetencii každého štátu, aby si povinnú výbavu upravil vo vnútroštátnych predpisoch,” hovorí Jurčagová.
Vzhľadom na princíp teritoriality sú tieto vnútroštátne predpisy záväzné pre všetky vozidlá, ktoré sa pohybujú na území daného štátu, vrátane zahraničných. Právnici preto jednoznačne odporúčajú zistiť si povinnú výbavu, ktorá platí v tom či onom štáte a prípadne ju doplniť.

Problém spočíva aj v samotnej formulácii dohovoru. Namiesto pojmov „musieť” či „byť povinný” operuje zväčša so slovíčkami „smieť”, „môcť” a „malo by sa”. Tieto pojmy dávajú signatárom Viedenského dohovoru výraznú autonómiu. Keďže dohovor vznikol v roku 1968, jeho autori museli počítať s vývojom premávky a technológií. Text preto musel byť dostatočne pružný, aby umožnil krajinám reagovať na meniacu sa situáciu.


Povinná výbava a technická spôsobilosť vozidla

Dohovor v rámci prílohy 5 spomína len jedinú položku, ktorá je dnes štandardnou súčasťou povinnej výbavy: výstražný trojuholník alebo zariadenie, ktoré plní túto funkciu. A ako spomenula právnička, základom je to, či povinná výbava patrí do technických požiadaviek spôsobilosti vozidla alebo nepatrí.


Na Slovensku to nie je jednoznačné a môžeme predpokladať, že podobná situácia vládne aj v iných krajinách. Technickú nespôsobilosť vozidla u nás rieši § 17, ods. 1 vyhlášky ministerstva dopravy č. 464/2009:

Následne odsek 2 vymenúva prípady, kedy je vozidlo nespôsobilé. Spomína predovšetkým životne dôležité súčasti, ako sú riadenie, podvozok, brzdy, pneumatiky, osvetlenie či palivový systém, nikde sa však nevyskytuje povinná výbava ani žiadna z jej položiek.


Z hľadiska STK rieši hodnotenie technického stavu hneď niekoľko predpisov. V prvom rade je to vyhláška ministerstva dopravy 578/2006, ktorá upravuje nielen spôsob kontroly, ale aj hodnotenie technického stavu. Rozoznáva stupne A, B a C, pričom A znamená spôsobilé vozidlo, B dočasne spôsobilé a C nespôsobilé. Povinnú výbavu však nespomína ani v ustanoveniach o dočasnej spôsobilosti.

To, čo chýba vo vyhláške, rieši až metodický pokyn ministerstva dopravy 78/2011, ktorý má oveľa menšiu právnu silu než zákon. Podľa neho technici hodnotia povinnú výbavu podľa typu jednotlivej položky a zistenej chyby. Inými slovami, v niektorých prípadoch sa udeľuje stupeň A, v iných zas dostane vodič stupeň B a následne musí prísť na opakovanú STK, pri ktorej sa kontroluje len odstránenie zistených závad.

Ako to teda je...

Z právnej analýzy vyplýva, že Viedenský dohovor nemožno považovať za písmo sväté. Slúži ako základ, minimálny štandard, od ktorého sa v roku 1968 začala odvíjať národná legislatíva signatárskych krajín.

Každý štát si povinnú výbavu môže určiť sám a rovnako má právo požadovať dodržiavanie pravidiel všetkými vozidlami, ktoré sa pohybujú na jeho území. Vo väčšine európskych krajín slovenská výbava postačí. Je len niekoľko štátov, ako je Poľsko či Francúzsko, ktoré požadujú „špecialitky”. Pri ceste do týchto krajín preto odporúčame doplniť výbavu alebo si chýbajúci prvok aspoň požičať.

Navyše nie je reálne, aby nemeckí, slovenskí či britskí policajti mali pri sebe papiere, v ktorých bude rozpísaná povinná výbava takmer päťdesiatky európskych štátov a podľa nich kontrolovali cudzincov. Žiadny z nich to nerobí a robiť nebude. Jediným riešením je zjednotiť pravidlá aspoň v rámci Európskej únie a dúfame, že sa tak stane bez toho, aby sme za sebou museli ťahať prívesný vozík plný vecí, ktoré sa môžu zísť.


Zdroj: automoto.sk





TOPlist
Kurzy prvej pomoci Poprad
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky